Keď deťom nedáme smartfón, je to odmena.

Čo ak smartfón nie je samozrejmosťou ani vtedy, keď ho už majú takmer všetci rovesníci? Na jednej bratislavskej škole sa rodičia rozhodli vytvoriť spoločnú dohodu a odložiť moment, keď ich deti dostanú vlastný smartfón. Ako dohoda vznikla, čo na ňu hovoria samotné deti a prečo môže byť obyčajný tlačidlový telefón úplne postačujúci?

Slávka Kubíková je riaditeľka Základnej školy Citadela a autorkou kníh Klub nerozbitných detí a Krotitelia displejov. Rozprávala sa s ňou spoluzakladateľka Počkajme so smartfónom Henrieta Volf.

Pani Kubíková, na vašej škole máte zaujímavú iniciatívu. Spoločne s rodičmi ste sa dohodli, že budete odďaľovať moment, keď deti dostanú vlastný smartfón. Ako táto myšlienka vznikla?

S rodičmi sme sa na tejto téme zhodli už od prvého ročníka, keď sme školu zakladali. Bola to dokonca jedna z vecí, prečo si mnohí rodičia vybrali práve našu školu.

Máme skupinu rodičov, ktorí sú v tejto téme uvedomelí a snažia sa svojim deťom dať rozumné a dobré veci a zároveň sa vyhnúť rizikám, ktoré sú dnes čoraz viac prítomné v digitálnom svete.

Pracovali sme teda s rodičmi, ktorí už boli v tejto téme nastavení podobne. Ako však deti rástli, ukázalo sa, že potrebujeme túto myšlienku uchopiť aj písomne a vytvoriť určitý záväzok. Tlak totiž postupne začal prichádzať zvonka. Mnohé deti už začínali dostávať telefóny a my sme chceli zachovať pôvodnú ideu našej školy.

Preto sme vytvorili digitálnu dohodu, ktorou sa rodičia navzájom podporujú a zároveň dávajú najavo, že chcú túto cestu pre svoje deti držať.

Keď ste s tým začali, ako na to reagovali rodičia? Nebolo pre nich náročné podpísať sa pod takýto záväzok?

Bol to viacročný proces. Najprv sme sa o tejto téme viackrát rozprávali – organizovali sme prednášky, diskusie a prezentovali argumenty. Tak sme postupne pripravovali pôdu. O tom, že existuje takáto digitálna dohoda, sme hovorili približne dva roky predtým, ako sme ju rodičom skutočne ponúkli na podpis.

Dôležité je, že to nie je podmienka našej školy, rodičov do ničoho nenútime. Je to ich dobrovoľný záväzok. Napriek tomu ju podpísala drvivá väčšina rodičov našej školy.

Ako táto dohoda funguje v každodennej realite? Koľko detí u vás smartfón má?

Sú aj rodičia, ktorí dohodu nepodpísali z rôznych dôvodov. Možno nechceli dať písomný záväzok, ale aj ich deti často smartfón nemajú. Detí, ktoré majú vlastný smartfón, je u nás reálne minimum. Dokonca sa dá povedať, že realita niekedy predbehne aj samotnú dohodu.

Je teda podľa vás otázka smartfónov predovšetkým otázkou hodnôt, ktoré rodina a škola deťom odovzdávajú?

Áno, my sa tu držíme určitých hodnôt, ktoré sú v opozícii voči tomu rýchlemu digitálnemu svetu. . Nie je to len o telefónoch. Je to o hodnotách, ktoré za tým sú, a o tom, o čo sa snažíme vo výchove a vzdelávaní.

Chceme deti rozvíjať, podporovať ich v premýšľaní, v záujmoch a v schopnosti venovať sa veciam do hĺbky. Smartfón teda nie je len nejaké „zlo“, ktoré musíme dať preč. Niekedy je skôr prekážkou voči tomu, aby dieťa robilo iné, možno lepšie veci. A práve na týchto veciach sa ľudia v našej škole zhodnú.

Čo vás vlastne viedlo k tomu, aby vaša škola od začiatku nepodporovala vlastné smartfóny detí?

Chceme deti rozvíjať celostne a spôsobmi, o ktorých veríme, že sú pre ne dobré. Napríklad v našej škole je prioritou čítanie.. Máme tu veľa kníh a deti systematicky vedieme k čítaniu. Výsledkom je, že knihy naozaj  milujú.

Ak by ste porovnali prístup k textu s deťmi, ktoré možno nemajú takéto prostredie, ten rozdiel môže byť badateľný. Ide o schopnosť ponoriť sa do textu, do príbehu.

Ďalšia vec je história. Už od prvého stupňa chceme deťom ponúknuť bohatstvo našej minulosti. A veľmi ich to baví. To sú tie témy a podnety, ktoré ich rozvíjajú.

Aby sme im ich však mohli ponúknuť, potrebujeme vytvoriť priestor. Nielen fyzický, ale aj mentálny. Potrebujeme uvoľniť ich hlavu a vytvoriť v nich priestor na sústredenie a hlbšie ponorenie sa do tém.

Rozprávate sa o tejto téme aj priamo s deťmi? Ako sa na to pozerajú ony?

Áno, často. Sama s deťmi robím hodiny alebo diskusie na tieto témy. Napríklad nedávno som mala so šiestakmi hodinu, kde sme sa rozprávali o rizikách mobilov a potom o tom písali text.

Naše deti tomu naozaj rozumejú. Majú to načítané, majú o tom prehľad a vedia vám vysypať argumenty – prečo áno, prečo nie a podobne.

Na druhej strane sú to stále deti a ich schopnosť sebaovládania ešte nie je úplne vybudovaná. Funguje na nich aj tlak okolia. Nie sú v tomto výnimkou. Sú to úplne normálne deti. Technológie ich tiež fascinujú.

Rozdiel je v tom, že to majú uchopené argumentačne a dokážu o tom premýšľať.

Tlak však neprichádza iba zo školy. Deti sa stretávajú s kamarátmi na krúžkoch, športoch či inde, kde už smartfóny bežne majú. Ako zvládajú tento tlak?

Neviem presne, čo hovoria svojim kamarátom a ako si to obhajujú. Myslím si však, že určitým spôsobom tlačia aj na rodičov. Digitálny svet je veľmi silný podnet a deti sú ním prirodzene fascinované. Čo však považujem za dôležité, je vytvárať priestor na spoločné debaty. Niekedy sa medzi sebou chvália: „Ja už toto mám, ja mám taký telefón, toto som videl, toto som hral…“

Ale keď si ich dáte do kruhu a začnete sa s nimi rozprávať, dokážu vám sami vysypať príbehy, riziká, závislosti ktoré samy vo svete videli. A zrazu sa navzájom konfrontujú s tým, že: „Aha, veď ja to vlastne úplne zbytočne frajerím, keď to má všetky tieto negatívne dopady.“

Preto je veľmi dôležité nenechať to iba pri chválení sa, kto čo má a čo videl. Treba sa s deťmi partnersky rozprávať. Nie manipulačne, ale normálne a otvorene o tom, aká je realita. A ony sú toho úplne schopné.

Čo môžu urobiť rodičia?

Vy sa stretávate aj s rodičmi z iných škôl. Čo by ste im odporučili? Ako túto tému uchopiť doma alebo v škole?

Vedenie školy by podľa mňa malo najmä zvážiť, či nie sme niekedy až príliš očarení digitálnym svetom a tým, ako nám technológie všetko uľahčujú. Dnes už vieme oveľa viac o tom, aké dôležité je pre deti kvalitné offline prostredie – učiteľ, kniha, papier, pero a podobne. K tomu sa vracajú aj mnohé školy v zahraničí.

Rodičom by som naozaj odporučila urobiť takúto dohodu v rámci triedy. Myslím si, že je to jedna z najlepších vecí, ktoré môžu v tejto téme urobiť.

Prečo je podľa vás dohoda medzi rodičmi taká dôležitá?

Pretože odstráni tlak kolektívu. Z mojich debát s rodičmi vyplýva, že jedným z najčastejších argumentov, prečo dajú dieťaťu smartfón, je: „Nechcem, aby bolo posledné.“

Ak sa však rodičia dohodnú, že napríklad polovica triedy smartfóny svojim deťom nedá, zrazu ich dieťa nie je posledné. Tento argument teda odpadne. A potom sa môžeme začať pýtať, aký skutočný dôvod ešte máme na to, aby dieťa smartfón potrebovalo.

Ďalším častým argumentom je, že deti približne od piateho ročníka začínajú chodiť samy a už nemajú družinu. Rodičia preto hovoria, že potrebujú telefón.

Áno, to je veľmi častý argument. Deti začínajú chodiť samy a rodičia chcú mať možnosť spojiť sa s nimi. A toto je podľa mňa úplne v poriadku. Samostatnosť detí treba podporovať. Je skvelé, keď sa dokážu samy pohybovať v realite.

Ale na to nepotrebujú smartfón s prístupom na internet.

Čo teda môžu rodičia použiť namiesto neho?

Môžeme im dať tlačidlový telefón alebo hodinky. Dieťa sa môže presúvať a komunikovať s rodičmi úplne bez toho, aby malo smartfón s internetom. 

Čiže tlačidlové telefóny alebo hodinky vám neprekážajú. Problémom je skôr smartfón, ktorý je dostupný na internete 24 hodín denne?

Presne tak. Telefón je užitočný. Slúži na komunikáciu a na dohodnutie sa s rodičom a tým pomáha deťom k samostatnosti

Naše deti chodia zo školy samé už v pomerne skorom veku. Niektoré majú tlačidlový telefón, iné idú so súrodencami.

Je skvelé, že sú samostatné a odvážne. Tým, že majú možnosť zavolať rodičovi, pohybujú sa samé po celej Bratislave.. Toto je podľa mňa úplne v poriadku.

Rodičia často hovoria, že nemajú čas, deti sa nemajú s kým hrať a smartfón ich na hodinu či dve zabaví. Ako sa na to pozeráte? Ako podporiť rodičov, aby telefón nevnímali ako hračku alebo „digitálny cumlík“?

Pomôže uvedomiť si, aký škodlivý môže byť smartfón najmä v prvých rokoch života, keď sa mozog intenzívne vyvíja a dieťa si vytvára základné návyky a schopnosti, ktoré sa neskôr ťažšie dobiehajú. ť.. Preto by som to naozaj neodporúčala.

Samozrejme, situácie sú rôzne a nechcem povedať, že by technológia nemala nikdy pomôcť. Sú chvíle, keď je toho na rodiča veľa a technológia mu môže zachrániť zdravý rozum. Nemali by sme sa však na to spoliehať pravidelne, skôr je dobré pracovať na tom, aby sme to obrazovky čo najviac obmedzovali.

Dnes dbáme na množstvo oblastí života. Chceme, aby mali deti správnu stravu, správne oblečenie, správne topánky a podobne. To všetko je dôležité. Ale rovnako by sme mali premýšľať nad tým, čo sa deje s ich mozgom a s ich vzácnym časom.

Deti potrebujú behať, byť vonku, hrať sa, rozprávať sa, objavovať svet a vytvárať si iné návyky. Tento čas sa už nikdy nevráti. A práve na to sa podľa mňa niekedy zabúda.

Ja zvyknem hovoriť, že keď deťom nedáme smartfóny, tak to nie je trest. Je to pre nich odmena.

Jednoznačne súhlasím.

====Záverečný komentár=====

Pri smartfónoch sa možno pýtame na nesprávnu otázku. Nie „Kedy už je moje dieťa dosť veľké na telefón?“, ale „Na čo všetko potrebuje moje dieťa čas, kým vyrastie?“

Detstvo sa nedá odložiť na neskôr. Nedá sa dobehnúť čítanie, ktoré sme nečítali, rozhovory, ktoré sme neviedli, nuda, z ktorej vznikali vlastné nápady, ani hodiny strávené vonku, keď sa svet ešte objavoval bez obrazovky.

Nejde teda len o to, či dieťaťu niečo berieme, keď mu smartfón nedáme. Ide aj o to, čomu tým vytvárame priestor. A jedného dňa možno zistíme, že najväčším darom nebolo to, čo sme mu umožnili vidieť na displeji, ale všetko, na čo sme mu dovolili pozerať sa mimo neho.