Keď sme sa stretli so Zuzanou Rehák Štefečekovou, bola práve uprostred osobného experimentu, detoxu, od sociálnych sietí. „Prvý týždeň som sa pristihla, že aj 30- až 50-krát denne automaticky klikám na Instagram alebo Facebook,“ opisuje. „Čakala som na výťah a hneď som mala potrebu vytiahnuť mobil.“ Tento moment veľa napovedá. Nielen o nás dospelých, ale aj o tom, aký vzťah si budujeme k technológiám a čo prirodzene odovzdávame deťom. Aj preto je Zuzana jednou z osobností, ktoré podporujú myšlienku odďaľovania smartfónov u detí. Doma má dvoch synov (6 a 9 rokov), ktorí smartfón zatiaľ nemajú – a ako sama hovorí, ani ho nepotrebujú.
Ako to vyzerá u vás doma s obrazovkami? Máte nejaké pravidlá?
„Nemáme nejaké striktné pravidlá, ale priznám sa, že pri tom programe, ktorý máme cez týždeň počas školského roka, tam na obrazovky ani nie je čas. Maximálne je to nejaký večerníček. Cez víkend si to vieme viac uvoľniť, máme napríklad „movie night“ (filmový večer – – prekl. autorka článku ) alebo si pozrú nejakú rozprávku. Ale počas týždňa, keďže majú veľa krúžkov a snažím sa ich dávať skôr spať, ten priestor na „screen time“ (čas pred obrazovkou – prekl. autorka článku) tam jednoducho nevzniká.“
Pozeráte filmy spolu ako rodina?
„Snažíme sa. Niekedy pri tom robím aj domáce práce, skladám prádlo alebo niečo riešim, ale minimálne traja tam určite sedia spolu- deti a manžel.“
Premýšľali ste nad tým, kedy deťom dáte smartfón?
„Úprimne? Vôbec som nad tým zatiaľ nerozmýšľala. Tým, že majú školu aj škôlku blízko, nechodia nikam ďaleko sami, na krúžky ich vozíme, nemám potrebu ich kontrolovať cez mobil. Postupne sa učíme samostatnosti. Starší napríklad dostal hodinky a chodí sám. Zavolá mi, keď niekam dorazí, zavolá, keď končí. Nemám potrebu mať presne stanovené, že o koľkej musí byť doma, skôr sa to vyvíja prirodzene podľa situácie.“
Prečo ste sa rozhodli pre smart hodinky?
„Keď ich dostal, začali sme ho púšťať viac samostatne. Pre mňa to znamenalo väčší pokoj. Viem, kde je, viem mu zavolať, on vie zavolať mne. Napríklad včera mi volal, že si ide ešte niečo kúpiť do obchodu. Mám prehľad, viem, čo sa deje. Na to mi tie hodinky úplne stačia.“
Má tam aj iné funkcie?
„Má tam napríklad WhatsApp. Veľká výhoda je, že si nevie sám pridávať kontakty, všetko mu nastavujem ja. Vie volať len tým číslam, ktoré tam má uložené. To bolo pre mňa dôležité.
Samozrejme, sú tam aj nejaké hry, kalkulačka… podľa mňa to ovláda lepšie ako ja. Ale nemá tam prístup na internet ani sociálne siete, okrem toho základného kontaktu.“
Je ťažké nastaviť hranice pri obrazovkách?
„Myslím si, že to majú všetky deti, aj my dospelí. Najväčší problém je vypnúť. Pri filme je to jednoduchšie, lebo má jasný koniec. Horšie je to pri rozprávkach, pri ktorých sa automaticky prehrávajú ďalšie, tzv. autoplay, tam príde: „Ešte minútku, ešte dve.“ A keď sa to vypne, tak samozrejme sa hnevajú.“
Vnímate, keď majú obrazoviek viac?
„Áno, veľmi rýchlo. Keď máme obdobie, že je viac YouTube alebo tablet, tak to na nich hneď vidím. Každá druhá veta začne: „videl som vo videu“ alebo „tento influencer povedal toto“. Vtedy mi začne svietiť kontrolka, že okej, už toho bolo dosť a toto obdobie treba ukončiť.“
Čo robíte v takých momentoch?
„Jednoducho to stopneme. Poviem, že toto už nie je dobré a končíme. Ale tým, že máme počas týždňa veľa aktivít, oni to ani nevnímajú ako nejaký veľký zákaz. Nemajú čas si to pýtať.“
Používate obrazovky aj ako pomoc, keď potrebujete chvíľu pre seba?
„Áno, samozrejme, občas sa to deje aj u nás. Každý rodič to robí. Ale treba si priznať, že ak chceme ísť cestou bez mobilov, bude to viac práce pre nás. Musíme rozmýšľať dopredu, zobrať niečo so sebou, pripraviť program, venovať sa im. Nemôžeme byť na mobile my.“
Ako riešite situácie ako reštaurácia alebo čakanie?
„Príprava je základ. Zobrať kreslenie, zošity, niečo na hranie. Ale ja som aj taký freestyle typ, pustím ich pozrieť sa do kuchyne, ak sa dá. Hľadáme miesta, kde sa môžu hýbať. Rozprávame sa, hráme hry, napríklad si hovoríme najlepšie veci z dňa. Kúpila som aj kartičkovú hru s otázkami pre rodiny, to budeme teraz testovať.“
A čo cestovanie autom?
„Pri dlhých trasách tablet máme, ale s pravidlami. Napríklad hodinu pozerajú, dve nie. Musia si aj oddýchnuť, pospať. Snažíme sa hrať hry, hľadáme červené autá, vodojemy… aj keď po 100 kilometroch už mám pocit, že mi z toho vypadajú vlasy,“ (smiech).
Aký je váš pohľad na smartfóny pre deti?
„Za mňa deti mobil nepotrebujú na nič. Jediný dôvod je, aby sme ich vedeli kontrolovať. A na to úplne stačia hodinky, alebo tlačidlový telefón. To je podľa mňa ideálna prechodná cesta.“
Akú radu by ste dali rodičom, ktorí váhajú?
„Bude to viac práce. Dávame deťom mobil, keď chceme mať pokoj. Ale ak ho nedáme, musíme tú energiu investovať my, venovať sa im, vymýšľať program. Myslím si, že to stojí za to.“
Vy sama ste si dali detox od sociálnych sietí. Prečo?
„Lebo som si uvedomila, že aj ja mám problém. Najmä večer – deti zaspia a ja ešte hodinu a pol scrollujem. Teraz som si dala záväzok, že po deviatej nebudem brať mobil do ruky… zatiaľ sa mi to ešte úplne nedarí,“ (smiech).
Čo vám ten detox ukázal?
„Najťažší bol prvý týždeň. Ten automatizmus bol neuveriteľný, ruka ide sama. Teraz je to lepšie, ale uvedomila som si, aké silné návyky máme.“
Rozhovor so Zuzanou Rehák Štefečekovou ukazuje realitu bez prikrášľovania. Odkladanie smartfónu nie je jednoduchšia cesta, práve naopak. Znamená viac času, viac energie a viac prítomnosti. Zároveň však ponúka niečo, čo technológie nevedia nahradiť: skutočný kontakt medzi rodičom a dieťaťom. A možno práve tam sa začína zdravý vzťah detí k technológiám, nie pri zákaze, ale pri tom, čo im namiesto nich dokážeme ponúknuť.