Jednou z dobrovoľníčiek iniciatívy je aj Sara, 18-ročná študentka. Poprosili sme ju, či by mohla napísať, ako ona vníma smartfóny.
Neviem, kedy presne vo mne vznikla nenávisť voči telefónom.
Možno niekde medzi tým, keď som si „len na chvíľu“ pozrela jedno video… a zrazu boli dve hodiny preč.
Možno v momente, keď som si uvedomila, že viac poznám životy cudzích ľudí z internetu než ten svoj.
„Veď to je len telefón,“ hovorili. „Doba sa mení.“ Lenže pre mňa sa stal niečím, čo ma začalo pomaly oberať o život. O prítomnosť. O mňa samotnú.
Raz, počas jedného z mojich nekonečných doom scrollov, som narazila na video dievčaťa, ktoré povedalo vetu, čo ma úplne zasiahla: „Ak by som dnes zomrela, zomriem so spomienkami zo životov cudzích ľudí nie z toho svojho.“ Bola to pravda.
Rodičia často nevidia to tiché zlo, ktoré sa skrýva za obrazovkami svojich detí. Nevidia, že v tých malých rukách držia niečo, čo ich pomaly oberá o detstvo. O schopnosť byť len tak tu a teraz.
A nie je práve to najcennejšie, čo máme? Byť tu. A teraz.
Telefón je dnes nebezpečný ako droga. Nie len tým, že je návykový, ale aj tým, že otvára dvere do temných zákutí sveta aj vlastnej mysle. Zrazu nevieš vstať bez toho, aby si neotvoril Instagram. „Len rýchlo odpíšem,“ povieš si. A ani si nevšimneš, ako sa tvoje myšlienky pomaly ohýbajú podľa názorov cudzích ľudí. Ako ti diktujú, ako má vyzerať tvoj vzťah. Tvoje telo. Tvoj život.
Dovoľte svojim deťom spoznať iné svetlo také, ktoré neprichádza z obrazovky.
Drahí rodičia, prosím vás… počkajte so smartfónom.
Dajte deťom čas vyrásť v reálnom svete. Čas vytvoriť si vlastné názory, vlastné spomienky, to vlastné ja, skôr, než ich tie digitálne úplne pohltia.
Sara, 18r